MDDr. Branislava Pírková Prečítať

Začnime od začiatku. Ako ste sa dostali na testovanie? 

V pondelok pred testovaním som počula, že je málo zdravotníckeho personálu na testovanie. Tak mi prirodzene napadlo, že by som do toho išla. Mojou motiváciou bolo pomôcť miestnej komunite. V utorok sme si volali s pani starostkou. Nakoľko som zubárka, nasledujúce dni sa riešilo aj v Slovenskej komore zubných lekárov, prečo sme boli ako jeden z dvoch 6-ročných lekárskych odborov absolvovanom na lekárskej fakulte začlenení do nelekárskej skupiny a nemohli sme robiť odber. Celé to nedávalo zmysel. Veď sme lekári, máme skúšky z topografickej anatómie hlavy a krku, štátnice z chirurgie a internej  medicíny. Takže, keď mi vo štvrtok večer volal príslušník armády, ešte stále sme nevedeli, či budem robiť odbery alebo budem vyhodnocovať testy. O niekoľko hodín neskôr sa rozhodlo, že predsa môžeme robiť odbery. Všetci, ktorí testovanie organizačne zabezpečovali – vojaci a obec, majú môj obdiv. Pracovať na niečom, kde sa menia pravidlá z hodiny na hodinu, musí byť neskutočné náročné. Bola to logisticky veľmi komplikovaná akcia.

Do akého tímu ste sa dostali? Poznali ste sa pred tým? Ako sa vám pracovalo?

Tím bol výborný – či už myslím na ten najbližší v unimobunke alebo širší t.j. aj zapisovatelia, dobrovoľníci, príslušníci armády a polície. Naozaj som nečakala, že ľudia, ktorí sa ani nepoznajú alebo veľmi málo, sa vedia takto zomknúť a spolupracovať. V testovacom tíme (v unimobunke) som bola s ďalšími Hamuliakovčanmi – Antóniou Andrejkovou, terénnou zdravotnou sestrou a Zoltánom Vargom, praktickou sestrou. Predtým sme sa nepoznali. V sobotu sme robili 15 hodín veľmi intenzívne, bolo toho veľa, dostali sme sa na kraj našich síl. Možno práve to vypätie nás dalo viac dokopy, veľmi dobre sa mi s nimi pracovalo – po ľudskej, aj profesnej stránke. Popri odberoch sme si aj zavtipkovali. Navyše Zoli bol po nočnej službe, takže má môj obdiv. Nakoniec nám bolo aj ľúto, že sa ďalší víkend nestretneme, nakoľko sa minulý víkend v Hamuliakove netestovalo. ☺

Veľmi usilovne ste pracovali. Hovoria za vás vaše výsledky. Podľa zverejnených informácií, očakávaný počet testov na dve odberné miesta za jeden deň bol 840. Tento počet bol vyrátaný na základe priemernej výkonnosti počas predchádzajúceho testovania na Orave. (t.j. 30 testov za hodinu). V Hamuliakove v sobotu ste dosiahli viac než 1700 testov, čo je 2,1-násobok tzv. stanovenej normy. Dali ste fantastický výkon! Množstvo pozitívnych ohlasov na facebook stránke obce je uznaním vašej práce! Aj touto formou vám a celému tímu ešte raz veľmi pekne ďakujeme. V sobotu ste doslova makali. V nedeľu ráno kvôli nedostatku testov odberné miesto pri obecnom úrade muselo byť zatvorené. Následne armáda priviezla testy, ale ľudia neprichádzali. Po obede ste sa už doslova nudili. čo bolo horšie? Makať alebo nudiť sa? 

(Smiech) Pre mňa bola určite lepšia tá sobota. Aj keď sme mali toho veľa, nohy som mala opuchnuté, ale deň rýchlo ubehol. V nedeľu sme mali naozaj málo ľudí. Ako sme sa dozvedeli, situácia bola podobná na celom Slovensku.

Nikdy som nemala na sebe „skafander“ – ochranný odev. A pravdu povediac ani si len neviem predstaviť mať ho na sebe 6-7-8 hodín. Ako sa vám v tom pracovalo? Ako ste to znášali? 

Mala som menší nácvik na jar, keď som ako zubárka v ambulancii musela ošetrovať pacientov takto oblečená. Inak som zvyknutá pracovať v rúšku so štítom a v rukaviciach. ☺ Bez OOPP (osobné ochranné pracovné prostriedky) neviem pracovať, akoby mi niečo chýbalo. A čo sa týka ochranného obleku, bolo v ňom teplejšie, potili sme sa. Keď sme si dávali dole návleky na nohy, boli mokré, odparovali sme sa pod nimi. Ale zvládli sme to.

Zažili ste za tie dva dni nejakú zaujímavú situáciu? Aj ste sa zasmiali? Prekvapilo vás niečo? 

Nečakala som, že sa ľudia tak veľmi zomknú a celá akcia prebehne v kľude, šikovne, bez incidentov. Jedna vec je výborná organizácia a realizácia zo strany armády a obce, ale myslím tu aj na ľudí, ktorí čakali 1-2 hodiny v radoch. A napriek čakaniu, keď sa už konečne dostali na odber, neprešiel ich humor, zavtipkovali si, boli pozitívne naladení, navzájom sme si s mnohými poďakovali. Čo ma prekvapilo? Prekvapilo ma, že rodičia, ktorí by mohli ísť príkladom pre vlastné deti, ich veľakrát posielali dopredu. Deti išli naopak vlastným rodičom príkladom, zvládli to na jednotku. Pre mňa to bol zaujímavý poznatok. ☺

Ste z Liptova/Oravy a život vás zavial do Hamuliakova. Ako sa tu cítite?  

Narodila som sa v Ružomberku, následne sme bývali v Dolnom Kubíne. Študovala som na LFUK v Bratislave. Manžel je tiež z Liptova. Žijeme tu 14 rokov. Pochádzam z veľkej rodiny, ktorá mi tu veľmi chýbala, ale postupne ako začali deti chodiť do škôlky, školy v Hamuliakove, som si tu zvykla a mám to tu rada. Manžel tu doslova zapustil korene, popri histórii sa venuje vinohradom :-). Ja mám ambulanciu v Šamoríne. Hamuliakovo mi dalo aj veľmi blízku kamarátku, ktorú považujem za moju druhú sestru.  Bola tu pre mňa aj v ťažkej životnej situácii, keď sme minulý rok stratili krátko pred pôrodom naše dieťa. V Hamuliakove som stretla aj veľa ďalších milých ľudí, je to môj domov :-).

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová