Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

MUDr. Peter Breier

Dátum: 08.01.2021
MUDr. Peter Breier

psychiater (časť 1.)

 

MUDr. Peter Breier – trefné tričko: Nechcem, nemusím, nemôžte ma nútiť, SOM NA DôCHODKU

Portret-PB

MUDr. Peter Breier vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Pracoval na psychiatrii v Pezinku, neskôr bol primárom psychiatrie v nemocnici v Galante, následne PRIMÁROM A ZASTUPUJÚCIM PREDNOSTOM  PSYCHIATRICKEJ KLINIKY v bratislavskom Ružinove. Pracoval aj ako psychoterapeut a manželský poradca. Vyučoval na Inštitúte pre vzdelávanie lekárov (teraz Slovenská zdravotnícka univerzita) a viedol psychoterapeutické výcviky. Stal sa ZÁSTUPCOM SLOVENSKA PRE DUŠEVNÉ ZDRAVIE VO SVETOVEJ ZDRAVOTNÍCKEJ ORGANIZÁCII, zakladal LIGU ZA DUŠEVNÉ ZDRAVIE. Deväť rokov pôsobil ako psychiater v ANGLICKU. Vrátil sa na Slovensko a dnes je poradca ombudsmanky Márie Patakyovej. S Ligou za duševné zdravie organizuje filmový cyklus Film a duša.

DOZVIETE SA:

  • Či sa mení vnímanie psychických chorôb spoločnosťou?
  • Ako sa dostal k psychiatrii?
  • Prečo sa rozhodol primár a prednosta kliniky vzdať sa všetkého a skúsiť šťastie v zahraničí?
  • Sú ľudia ochotní akceptovať, že ich fyzické ťažkosti sú veľakrát dôsledkom psychiky a nedajú sa liečiť len pilulkami?
  • Ako sa vie psychiater udržať v dobrom duševnom zdraví?

 

Na internete som našla niekoľko veľmi zaujímavých rozhovorov s pánom doktorom, kde sa spomínajú rôzne témy a veľa zaujímavých oblastí ohľadne duševného zdravia. Je nemožné všetko spomenúť v tomto rozhovore. Aj keď som sa snažila byť stručná, náš rozhovor BUDE PUBLIKOVANÝ V DVOCH ČASTIACH – prvá časť je o MUDr. Petrovi Breierovi a jeho ceste životom a v druhej časti (budúci piatok) sa môžete dočítať o jeho pohľade na súčasnú situáciu.

Počas prípravy na tento rozhovor som narazila na jednu otázku, ktorú považujem za dôležité si vysvetliť hneď na začiatku. Čo je správne? Duša alebo psychika?

Psychika je vedeckejší termín a vysvetľujú sa ním psychické pochody, ktoré sa dejú v mozgu. Keď sa povie duša, každý si to môže vysvetľovať ináč. Pod dušou ľudia rozumejú aj to duchovné (veriaci). Keď hovorím odborne, tak hovorím o psychike. V slovenčine na to máme dve rôzne slová. V angličtine je to jednoznačné – slovo mental znamená to psychické. Ale keď hovoríme o zdraví, hovoríme o duševnom zdraví, tak je to zaužívané.

Začnime od konca. Ako ste sa dostali do Hamuliakova?

Po dovŕšení dôchodkového veku som sa rozhodol, že už nebudem ďalej robiť aktívnu psychiatriu. Chcel som sa viac venovať rodine, mať dosť slobody a času na cestovanie. V tom čase sme žili v Anglicku a jednou možnosťou bolo, zostať tam. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť sa na Slovensko.  V Bratislave sme mali príjemné bývanie v centre mesta, všade sme mali pešo len za niekoľko minút. Keďže som sa rozhodol už nepracovať vo svojom odbore, povedal som si, že potrebujem aspoň nejakú telesnú aktivitu. V blízkosti Bratislavy sme hľadali dom, kde by sme mohli byť v blízkosti prírody, kde by sme mohli bicyklovať, chceli sme záhradu. Naším favoritom bolo Hamuliakovo – aj kvôli prírode, obec sa nám zdala čistá a upravená, veľmi radi sme sem chodili do niekdajšej Gazdovskej reštaurácie v strede obce. Takže, pred piatimi rokmi sme sa sem presťahovali.

Osobne vnímam, že keď človek povie, že navštívil psychiatra, ľudia sa zľaknú a inak sa pozerajú na človeka. Pritom psychiater je lekár, ktorý nelieči srdce ako kardiológ, oko ako oftalmológ či pohybové ústrojenstvo ako ortopéd, ale lieči “len” psychiku. Pred niekoľkými rokmi ľudia ani neuznávali, že by niekto mohol mať duševné/psychické ťažkosti. Mení sa spoločnosť?

Áno, veľmi sa zmenila. Na začiatok by som rád povedal, že to nie je špecifikum Slovenska. Bol som prekvapený, že v Anglicku je to možno horšie ako u nás. Je to preto, lebo ľudia nevedia, čo sú duševné choroby a nerozumejú im. Práve to bol jeden z dôvodov, prečo som pred 20 rokmi zakladal Ligu za duševné zdravie, chceli sme dať ľuďom čím viac informácií, aby sa psychiatrie nebáli.  Predtým sa o tejto téme veľmi málo alebo vôbec nepísalo, informácie, ktoré sa dostávali do médií boli často nesprávne. Za tých dvadsať rokov sa zmenil postoj médií, a  aj postoj ľudí. V súčasnosti sú psychológovia a psychiatri v dôsledku pandémie extrémne preťažení.

Ako ste sa stali psychiatrom?

Chcel som byť internistom a venovať sa psychosomatike. Môj otec bol internista – infektológ, zakladal infekčnú kliniku v Bratislave. V mladosti som pretekársky lyžoval, celú zimu som trávil na horách aj ako zdravotník. Po štúdiu som mal nastúpiť na miesto internistu v Trstenej. Život to nakoniec zariadil tak, že som mohol zostať v Bratislave, kde však jediné miesto, čo som vedel ako lekár dostať, bolo v psychiatrickej nemocnici v Pezinku ako psychiater. Následne som pracoval vo výskume na Ústave normálnej a patologickej fyziológie v Bratislave a v Ústave pre vzdelávanie lekárov. Potom som robil primára v Galante a neskôr primára a prednostu psychiatrickej klinky v Ružinove.

V rozhovoroch uvádzate, že ste sa snažili zmeniť systém? O čo išlo?

Na Slovensku je starostlivosť o duševne chorých predovšetkým medicínska. V tom čase boli pacienti predovšetkým v liečebniach, dostávali lieky, ale po prepustení nemali žiadnu podporu. Vtedajšia situácia bola na dnešné pomery nepredstaviteľná. Väčšina liečební bola v starých kaštieľoch/budovách, ktorých stav bol veľmi zlý. Nebolo zriedkavosťou, že na izbe bolo 16 až 20 pacientov, personálne boli oddelenia veľmi zle vybavené. To bola prvá vec, ktorú sme chceli zmeniť. Cieľom bolo liečiť pacientov v ambulanciách alebo v denných stacionároch. Postupne sme vypracúvali reformu psychiatrie. Na začiatku 90-tych rokov sa nám podarilo do toho vtiahnuť celú psychiatrickú obec, ktorá sa na tom podieľala a podporovala to.

Boli ste vo vysokej pozícii v lekárskej hierarchii, mali ste jasnú víziu, kam chcete psychiatriu posunúť. Mali ste aj moc to zmeniť? Mali ste podporu politickej moci?

Nemali. Vždy to bol boj s veternými mlynmi. Bolo to tak ako teraz. Na politických miestach boli tí, ktorí tomu nerozumeli. Bolo veľmi frustrujúce, že ministri zdravotníctva sa menili veľmi často. Napriek tomu, že boli lekári, o psychiatrii nemali ani šajnu, a kým sa ich podarilo presvedčiť, stálo to neskutočné úsilie a kým sa niečo zmenilo, vymenili ich.

Napriek všetkým ťažkostiam, podarilo sa niečo urobiť a zmeniť?

Podarilo sa zrušiť veľké nemocnice. Podarilo sa vytvoriť psychiatrické oddelenia vo všeobecných nemocniciach – predtým ich bolo málo, teraz je ich na Slovensku okolo tridsať. Začali sa vytvárať aj denné stacionáre. V súčasnosti však podmienky v nemocniciach stále nie sú také, aké by mali byť, stále sú pacienti umiestnení na veľkých izbách, nemajú súkromie, personálu je málo, je veľmi málo priestoru na individuálny prístup k pacientovi. Počet psychiatrov je nedostatočný, čakacia doba na vyšetrenie je štyri mesiace. Nemáme dostatočne a správne zastrešených sociálnych pracovníkov. V niektorých aspektoch sme na tom horšie než pred rokom 1989.

Pracovali ste 9 rokov vo Veľkej Británii ako psychiater.

Som veľmi rád za túto skúsenosť. Je to celkom iná psychiatria. Ja som chcel ísť pracovať do cudziny už predtým, ale myslel som si, že na Slovensku som užitočnejší. Keď som však videl, že moja snaha nepadne na úrodnú pôdu, že reformné kroky, o ktoré sme sa snažili, sa nielenže nedarí presadiť, ale naopak, niektoré viedli späť, rozhodol som sa odísť. Prispelo k tomu aj to, že v tom čase  boli v spoločnosti veľmi silné protilekárske nálady, lebo lekári sa snažili o lepšie platy.  Mal som pocit, že spoločnosť nevedela oceniť našu prácu a už som v takom prostredí nedokázal pracovať.

Je v Británii iný systém psychiatrickej starostlivosti ako na Slovensku?

Otvorili sa mi oči. Videl som, že psychiatria sa dá robiť aj inak. Vďaka práci vo Svetovej zdravotníckej organizácii (WHO) som mal možnosť navštíviť a vidieť zdravotnícke systémy v mnohých krajinách.  Je však iné vidieť to z diaľky a niečo iné je cítiť to na vlastnej koži. Aby psychiatria fungovala dobre, potrebuje peniaze, potrebuje  dosť personálu a potrebuje, aby lekári mali dosť času. Keďže na zdravotníctvo nie je nikde dostatok peňazí, Angličania zašli do úplného extrému – lekári, ktorí už majú určitý stupeň vzdelania a skúseností,  sami pacientov nevyšetrujú, ale robia to menej kvalifikované psychiatrické sestry  – tie však majú oveľa vyššie vzdelanie ako naše sestry. Lekár väčšinou len konzultuje so sestrou a radí, ako postupovať v liečbe pacienta, osobne vyšetruje len najzávažnejších pacientov. Všetko sa robí v tíme – lekár, sestry, sociálni, podporní a rehabilitační pracovníci. Veľa sa pritom deje mimo nemocnice, aj v domácom prostredí. Funkcia konzultujúceho lekára mi nie úplne vyhovovala, a tak som sa rozhodol, že svojim pacientom sa budem venovať viac osobne, že ich budem vyšetrovať a ďalej si sledovať aj sám. Samozrejme, pacientom sa to páčilo, mal som však oveľa viac práce ako kolegovia.

My laici si myslíme, že na všetky choroby existuje zázračný liek.

Dožadovanie sa piluliek nie je novodobé, bolo to už pred sto rokmi, alebo aj dávnejšie. Samozrejme, pre ľudí je najjednoduchšie vypýtať si pilulku a mať problém vyriešený.

Sú ľudia ochotní akceptovať, že ich problém sa niekedy nedá liečiť liekmi, ale človek musí zmeniť niečo v živote?

Riešiť rôzne náročné životné situácie je veľmi ťažké. Ľudia v ťažkých životných situáciách si radšej „zahryznú do jazyka“ a mozog si to vie zariadiť. Mozog ako keby urobil výhybku, a preto, aby sme netrpeli psychicky, čo je horšie, začneme trpieť telesne. A začne kolobeh návštev špecialistov, konzumácia rôznych liekov, ktoré aj tak nepomôžu, človeka nevyliečia, len na čas potlačia príznaky.  A až nakoniec sa človek dostane k psychiatrovi. Dostať z pacienta, ktorý už niekoľko rokov chodí kvôli rôznym telesným ťažkostiam k odborníkom, aká je pravá príčina všetkých jeho problémov, je veľmi ťažké. Čas potrebný na vyšetrenie je dlhý.

Dá sa tomuto kolobehu predísť?

V prvom rade by to mohol riešiť už aj obvodný lekár – tzv. rodinný lekár, ktorý pozná anamnézu celej rodiny pacienta a jeho prostredie a vie odhaliť aj psychickú príčinu telesných ťažkostí. Okrem toho, ľudia o svojich duševných problémoch neradi hovoria. V Austrálii to už dlhšie riešia tak, že o duševných chorobách sa deti učia od základnej školy. To je najlepšia prevencia, tak sa dá stigma duševného ochorenia najlepšie odstrániť, lebo človek už vie, že tak ako môže dostať chrípku, tak môže napríklad pociťovať aj úzkosť alebo inú psychickú nepohodu.

Čo ste vy robili pre to, aby ste nenosili problémy pacientov domov a aby ste sa udržiavali v dobrom duševnom zdraví?

Nedalo sa úplne odstrihnúť od toho, čo je v práci, lebo príbehy ľudí boli niekedy také neuveriteľné a také tragické, že v žiadnej knihe som o takom niečom nečítal. To sú veci, ktoré sa nedajú zabudnúť a po pracovnom čase nechať v ambulancii. Mám však aj psychoterapeutické vzdelanie, vďaka ktorému viem oddeliť, čo sa týka mňa, a čo už nie. Psychiater musí cítiť empatiu, ale nemôže sa stotožniť s problémom pacienta, lebo v tom momente by sme boli dvaja pacienti. Je to veľmi dlhý proces, kým sa k tomu vie človek dopracovať.

Ste na dôchodku. Nechýbajú vám pacienti?

Po návrate z Anglicka som si neobnovil licenciu, takže nemôžem liečiť, nemôžem predpisovať lieky, ani robiť psychoterapiu. Urobil som to naschvál, lebo som vedel, že by som nevedel odolať. Keby som začal, nevedel by som povedať nie a za krátko by som bol zase v pracovnom kolotoči. Moji mladší kolegovia vraj uzatvárali stávky, koľko to vydržím. Tak sa snažím pomáhať len ako dobrovoľník osvetou v Lige za duševné zdravie. A keďže som sa rodine za celé roky praxe dosť nevenoval, snažím sa to vrátiť aspoň vnúčatám. A snažím sa zachovať si slobodu, čo a kedy budem robiť.

Ďakujem za rozhovor!

2.  časť “Dopad pandémie” bude uverejnená o týždeň

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová

Obľúbené voľnočasové aktivity – cestovanie a fotenie

Obľúbené voľnočasové aktivity – cestovanie a fotenie