MUDr. Peter Breier
psychiater (časť 2.)
DOPAD PANDÉMIE
Dozviete sa:
- Od čoho závisí zvládanie pandémie?
- Sme schopní podriadiť sa nariadeniam?
- Čo robiť, aby sme si udržali psychické zdravie?
- Za čo je pán doktor pandémii vďačný?
Sme už niekoľko mesiacov uzavretí, existujeme len vo svojich mikrosvetoch. Ľudia majú ohrozený základný pocit bezpečia, istota bytia je ohrozená. Posledné mesiace skúšajú našu psychickú odolnosť. Každá veková kategória a každý človek to vníma inak. Školáci na 1. stupni sú radi, že sú v škole, školákom na 2. stupni chýbajú kamaráti. Tínedžeri sú radi, že majú kľudnejší režim a môžu dlho spať. Niektorí sú radi, že v škole majú toho menej, niektorí majú veľa úloh cez online vyučovanie a sú vyčerpaní. Inakšie vníma pandémiu ten, kto stratil zamestnanie, inakšie ten, kto má home-office a k tomu deti a domácnosť. A celkom inakšie vnímajú izoláciu starší a tí, ktorí žijú sami.
Dá sa charakterizovať dopad pandémie na duševné zdravie/psychiku ľudí?
Je to veľmi rôznorodé a veľmi to ZÁVISÍ OD OSOBNOSTNEJ ZRELOSTI ČLOVEKA. Vysvetlil by som to tak, že keď sa narodíme, nedokážeme prekonávať žiadnu frustráciu. Malé dieťa, keď sa narodí, je hladné a začne plakať. Svoju nespokojnosť vyjadruje krikom a plačom. Keď sa zasýti a matka ho zoberie na ruky, upokojí sa, lebo nevie, že môže žiadať niečo iné. Postupne, ako deti rastú, učia sa prekonávať frustráciu. Malé dieťa nechce požičať svoju hračku nikomu. Keď vyrastie a začne dôverovať svetu, svoju hračku požičia, lebo vie, že hračka sa k nemu vráti. Celý vývoj človeka funguje takto, človek sa musí naučiť prekonávať rôzne frustrácie. Niektorí ľudia sú schopní to, po čom túžia, odložiť, lebo vedia, že to môže niekedy prísť. Školáci na prvom stupni sú hladní po kontaktoch, a nevedia, že to môžu dostať neskôr. Oni ich potrebujú pre svoj správny vývoj teraz, ale pandémiou je to narušené. A podobne to ide aj v prípade ďalších vekových kategórii. Plus, z pozície staršieho človeka môžem povedať, že čas, ktorí my starší prežívame, prežívame celkom ináč ako mladí. Dieťa si nevie predstaviť, že by bolo zatvorené týždeň bez kontaktu. Dospievajúci to vie už lepšie pochopiť, ale ešte stále je nespokojný a má tendenciu porušovať nariadenia, lebo chce byť s kamarátmi, chce sa zabávať, cestovať, byť aktívny, má pocit, že mu uniká strašne veľa života. Za komunizmu sme veľa vecí nemohli, museli sme sa prispôsobiť tomu, aká bola situácia. Túto pandémiu podľa mňa starší ľudia znášajú lepšie, lebo na rôzne obmedzenia boli zvyknutí. Obmedzenia, ktoré máme teraz, nie sú ani zďaleka také, aké sme mali počas komunizmu.
Je to len tým, že staršia generácia si ešte pamätá komunizmus?
Nie je to len tým. V Čechách robili na konci prvej vlny štúdiu výskytu duševných porúch vo všeobecnej populácii vo veku od 18 rokov a porovnali ich výskyt s rokom 2017. Všade došlo k zvýšeniu, ale najviac psychických zmien a porúch zistili u ľudí od 18 do 25 rokov. A najmenej vo veku nad 60 rokov. Je to aj výsledok získavania životných skúseností a múdrosti. Toto potvrdzujú aj nálezy v iných krajinách. V Amerike skúmali depresívnych pacientov. Títo pacienti nevykazovali žiadne zhoršenie oproti obdobiu pred pandémiou, lebo sú naučení celý život prekonávať ťažkosti, prekonávať depresiu, pre nich táto situácia nepredstavuje niečo veľmi nezvyčajné. Majú skúsenosti s tým, ako to funguje v náročných situáciách, a ako reaguje telo. To, že ľudia nedokážu nosiť rúška a neakceptujú nariadenia, je prejavom vnútornej osobnostnej nezrelosti.
Vieme, že je rozdiel v prístupe ľudí k nariadeniam v prvej a druhej vlne. Ja osobne to vnímam tak, že ľudia sú už unavení z mnohokrát chaotických obmedzení v druhej vlne. Ako to vnímate vy?
Výskumy sú len z prvej vlny, z druhej vlny ešte nemôžeme mať výsledky. Na jednej strane, na pandémiu a s ňou súvisiace obmedzenia nie sme dnes už zvyknutí. Aký je rozdiel medzi Čínou a ostatným svetom, kde vládne demokracia? V Číne ľudia prijali obmedzenia, ktoré boli oveľa drastickejšie. Mám informácie z prvej ruky od osoby, ktorá tam žije. Po návrate z cudziny boli dva týždne doma v izolácii. Nemohli vychádzať, ani len vyniesť smeti. Jedlo im bolo dodávané a trikrát denne prišiel poverený pracovník, ktorý všetkým osobám v domácnosti zmeral telesnú teplotu. Opatrenia tam boli naozaj veľmi prísne, a neviem si predstaviť, že by ich ľudia na Slovensku akceptovali. Áno, je tam tvrdý režim. Na druhej strane treba povedať, že dnes už žijú normálne. To je len o tom, ako sme ochotní prijať opatrenia.
Mnohí by sa aj podriadili opatreniam, keby neboli veľakrát zmätočné, mali koncepciu a dávali by zmysel.
Áno, Čína je nedemokratický režim, ale je jednoznačný a neumožňuje žiadne vybočenia. Chaotické vedenie na Slovensku povzbudzuje ľudí v tom, že nedôverujú opatreniam, lebo sa stále menia, takže vyzerajú nepresvedčivé a nepremyslené. Kým v prvej vlne predsedovia vlády (bývalý aj súčasný premiér) boli jednoznační a vystupovali ako lídri, v druhej vlne to už tak nebolo. Na čele musí byť rozhodný líder, ktorý má jasnú predstavu, ako to má byť. Líder sa nemôže pýtať na Facebooku, čo a ako sa má robiť. Takto sa štát nedá viesť. Myslím si, že sme vo veľmi zlej situácii a ťažko sa to bude dať zmeniť. (pozn.: rozhovor sa robil 30. decembra 2020)
Ako zvyšovať mieru odolnosti? Ako sa v mojom mikrosvete vieme o seba a najbližších postarať? Čo robiť, aby sme sa z toho nezbláznili, aby sme si udržali psychické zdravie?
Jedna vec je, že na všetkých ľuďoch, ktorí žijú v izolácii, je veľký psychický tlak a ich vnútorná nervozita je veľká. Druhá vec je, že si musíme uvedomiť, že aj napriek izolácii stále môžeme komunikovať. Nie je problém byť v kontakte s rodinou či priateľmi telefonicky, prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Takže izolácia nie je taká, ako keby komunikácia bola úplne nemožná. Keby sa toto stalo pred 30 rokmi, situácia by bola oveľa horšia. Tretia vec je, že keď viem, že napríklad som nervózny, partner je nervózny, deti sú nervózne, tak čo spravíme? Tým, že nervozitu budeme dávať von zo seba a budeme vybuchovať všetci, situácia sa len zhorší. Lepšie je nereagovať na poznámky, niekedy si treba zahryznúť do jazyka alebo si pomôcť pri znižovaní úzkosti. Dôležité je chodiť na prechádzky, športovať v prírode. Pri akomkoľvek strese je dobré, ak sa stresové hormóny v tele spália telesnou aktivitou.
Podľa toho, čo hovoríte, v Hamuliakove to máme ideálne.
Áno, dokonca aj manželka, ktorej sa po presťahovaní do Hamuliakova cnelo za mestom, je tu teraz spokojná. Počas pandémie nemusíme byť zavretí v byte, môžeme chodiť do prírody, k Dunaju, na hrádzu, veľa fotografujem, pozorujeme zmeny v prírode, objavujeme, ktorý ďalší strom pri kanáli ohrýzli bobry. Cítime sa tu pred koronou v bezpečí.
Ďakujem za rozhovor!
Zhovárala sa: Juliana Krajčírová
Prvá časť rozhovoru bola publikovaná 8.1.2021 na tejto stránke
MUDr. Peter Breier vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Pracoval na psychiatrii v Pezinku, neskôr bol primárom psychiatrie v nemocnici v Galante, následne PRIMÁROM A ZASTUPUJÚCIM PREDNOSTOM PSYCHIATRICKEJ KLINIKY v bratislavskom Ružinove. Pracoval aj ako psychoterapeut a manželský poradca. Vyučoval na Inštitúte pre vzdelávanie lekárov (teraz Slovenská zdravotnícka univerzita) a viedol psychoterapeutické výcviky. Stal sa ZÁSTUPCOM SLOVENSKA PRE DUŠEVNÉ ZDRAVIE VO SVETOVEJ ZDRAVOTNÍCKEJ ORGANIZÁCII, zakladal LIGU ZA DUŠEVNÉ ZDRAVIE. Deväť rokov pôsobil ako psychiater v ANGLICKU. Vrátil sa na Slovensko a dnes je poradca ombudsmanky Márie Patakyovej. S Ligou za duševné zdravie organizuje filmový cyklus Film a duša.
www.dusaafilm.sk
Duša a film je projekt Ligy za duševné zdravie SR pod vedením psychiatra MUDr. Petra Breiera v spolupráci s renomovanými odborníkmi v oblasti duševného zdravia a spoločenských vied.
Cieľom projektu je na báze kvalitných filmov, umelecky ilustrujúcich problematiku duševných porúch a psychologických problémov, prinášať do spoločnosti zaujímavé diskusie na tieto témy, a tak prispieť k lámaniu tabu, mýtov a stigmy v oblasti duševných porúch.
… Nediskutujeme o filmoch samotných, ale o témach, ktoré sú vo filmoch prítomné a ktoré sa týkajú duševného zdravia.
ČLÁNOK O COVIDE: AKO SME NEPOCHOPILI PANDÉMIU
