Prof. PhDr. Jozef Novák, DrSc. – heraldik Prečítať

Obrázok: Spoločná fotografia s manželkou Martou, taktiež dlhoročnou pedagogičkou, docentkou na Katedre knihovníctva a informatiky, FFUK (Filozofickej Fakulty Univerzity Komenského)

Pán profesor, dovoľte, aby som Vám dodatočne zablahoželala k Vášmu krásnemu jubileu. V novembri 2020 ste oslavovali svoje 90. narodeniny. Ak mám správne informácie, ste druhý najstarší obyvateľ Hamuliakova. Skladám klobúk pred Vami – denne Vás vídam brázdiť ulice Hamuliakova. Predpokladám, tak si udržiavate kondíciu. Hoci od svojich 70. rokov ste na dôchodku, vydali ste 4 knihy a naďalej píšete a pracujete. Ako to robíte?

Môžem Vám povedať, že je to hotová tragédia. (Smiech) 90-ka ma prekvapila. Do konca 80-tich rokov som bol absolútne fit. Ale tá 90-ka ma absolútne dobehla.

Obrázok: Pri príležitosti 90. narodenín od svojich absolventov Prof. Novák dostal milú knižnú publikáciu o jeho dlhoročnom pôsobení na Univerzite Komenského

Narodili ste sa v roku 1930 vo Vrútkach a vraj ste pyšný lokálpatriot.

Vychádza to z môjho krásneho detstva. Otec pochádzal z Krompách, bol obchodníkom s obrovským citom pre ručné práce a obdarený nekonečnou trpezlivosťou. Mama pochádzala z Kežmarku, ale svoju mladosť prežila v Pešti. Stretli sa vo Vrútkach, otec robil pre Slovenku, mama mala svoje krajčírstvo. Do 11 rokov som chodil do miestnej ľudovej školy a po večeroch sme s otcom pomáhali mame v krajčírstve. Spomínam to, lebo som bol veľa s rodičmi, veľa sme sa v krajčírstve počas práce rozprávali. V 11 rokoch som išiel na piaristické gymnázium v Trenčíne, na internát. Veľmi dobre som sa tu cítil. Piaristi nás úžasne vychovali, mal som obrovské šťastie na dobrých učiteľov.

Písal sa rok 1950 a stali ste sa prvým a jediným študentom novootvoreného odboru archívnictva. Ako Vás život zavial na tento odbor?

Chcel som robiť niečo, v čom môžem byť užitočný. Chcel som byť lekárom – operatérom. Avšak som si uvedomil, že nakoľko neznášam krv, lekárom byť nemôžem. Vďaka mojim úžasným učiteľom na piaristickom gymnáziu som si povedal, že budem učiteľom. Počas gymnázia učiteľ dejepisu, zároveň riaditeľ múzea, ma nahovoril, aby som chodil do múzea na brigády – nakoľko som vedel písať na stroji, prepisoval som dokumenty, usporadúval korešpondenciu. Tento pán učiteľ ma nahovoril, aby som išiel na archívnictvo, vraj som na to stvorený.

Na začiatku ste boli jediným študentom. Ako prebiehajú prednášky pre jedného študenta?

Normálne, tak ako pre 100 študentov (smiech). Jediný rozdiel, že vyučujúci mal len mňa na hodine. Samozrejme, prinášalo to niekedy úsmevné situácie – totiž prednášajúci boli zvyknutí na viac študentov, oslovovali ich „kolegovia“, a mňa oslovovali tiež tak v množnom čísle (Smiech). Najprv som bol sám, ale potom som nahovoril kamaráta z gymnázia, ktorý študoval latinčinu, aby prešiel ku mne, veď aj ja som mal latinčinu a ešte k tomu vyštuduje aj niečo iné – archívnictvo a pomocné vedy historické –  t.j. heraldiku (veda o erboch), sfragistiku (veda o pečatiach), genealógiu (rodopis), numizmatiku (veda o minciach), paleografiu (skúmanie starého písma), chronológiu (zaznamenávanie historických udalostí podľa postupnosti) atď. Povedali sme si, že po ukončení školy si hodíme mincu a povieme si, ktorý z nás do ktorého archívu v Trenčíne pôjde pracovať, keďže boli dva.

Obrázok: Prof. Novák s niektorými knihami, ktoré napísal

Vy ste nikam neodišli, na škole ste zostali aj po ukončení štúdia.

Prof. Húščava mi ponúkol, aby som u neho zostal ako asistent. Cieľom bolo dostať pomocné vedy historické na Univerzite Komenského na svetovú úroveň. Úžasne sme na tom pracovali, boli sme naozaj usilovní.

Univerzita Komenského sa stala Vašim celoživotným pracoviskom. Na univerzite ste odučili 56 rokov, vychovali ste niekoľko stoviek študentov. Učili ste 12 predmetov, vydali ste obrovský počet publikácií (… vo vašej poslednej knihe sú spísané malými písmenami na 27 stranách), vydali ste 16 kníh (niektoré až 1300 strán). Dosiahli ste najvyššie akademické méty, aké sa len dali. Vaša vedecká a pedagogická práca bola ocenená početnými vyznamenaniami. O.i. v roku 2006 prezident SR za celoživotnú pedagogickú činnosť v odbore archívnictvo a za priekopnícke dielo v oblasti pomocných vied historických, osobitne heraldiky a sfragistiky, Vám udelil Pribinov kríž III. triedy. Svoje heslo máte aj v Encyklopédii Slovenska IV (Bratislava, Veda 1980).

Veď ja som usilovný človek (smiech)… Pedagogická práca ma napĺňala. Rád som prednášal a študenti hovoria, že aj zaujímavo. Veľmi ťažko hľadám slová, aby som to správne vysvetlil.  Študenti boli moja krvná skupina. Na našom odbore ich nebolo veľa. Všetci sa zaujímali o to, o čo aj ja  – o historické vedy. Všetko je o tom, ako jednáte so študentmi. Pre mňa každý študent bol seberovný. Každého som poznal po mene, každého som si vážil. Prvákov som skúšal pred Vianocami, aby mohli zobrať rodičom domov pekný darček pod stromček. S nikým som si nepotykal. Uznávam férovosť, nie som za karhanie, ani zosmiešňovanie, ale nie som ani „puszi-pajtás“ (kamarát). Svojich študentov mám v každom rohu Slovenska, dodnes mnohí z nich chodia za mnou. Okrem toho, počas komunizmu som študentov oslovoval „pán“ a tým pádom som dal jasne najavo, že nepatrím k režimu a študentom to imponovalo.

Obrázok: Prof. Novák ako prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského udeľuje čestný doktorát prvému porevolučnému prezidentovi Václavovi Havlovi (31.10.1990)

Celý svoj život sa venujete erbom a pečatiam. Na internete som našla, že ste považovaný za zakladateľa systematického heraldického výskumu na Slovensku.  Slovenské mestské a obecné erby (1972) je prvá heraldická monografia na Slovensku. Na oblasť komunálnej heraldiky ste nadviazali prácou Erby našich miest (1970) a Erby a vlajky miest na Slovensku (1991).  Problematikou šľachtických erbov sa zaoberáte v dielach Rodové erby I-II (1980, 1986), Lexikón erbov šľachty na Slovensku (2004). Zo šamorínskej knižnice sa mi podarilo vypožičať si niektoré z Vašich kníh. Prišla som domov s veľkým a ťažkým nákladom. Dvojdielo Pečate miest a obcí na Slovensku I-II (2008) má 1300 strán ….  Napísali ste dokopy 16 kníh, zatiaľ poslednú 17. knihu – vaše pamäte – vo veku 80-tich rokov. Neviem, čo k tomu dodať. Musí byť za tým veľa veľa trpezlivého skúmania a hľadania  (… asi po otcovi tá trpezlivosť). Keď už všetky erby a pečate na Slovensku ste prešli a poznáte ich, máte váš obľúbený erb alebo obľúbenú pečať, ktorá si Vás niečím získala? 

Nie, nemám. Všetky sú mi milé. Ale som veľmi hrdý na dvojdielo Rodové erby na Slovensku. Mnohí boli z tohto diela prekvapení. Ľudia nejako nemajú radi šľachtu (kto je viac, kto je menej). Tak som mnohých s touto prácou prekvapil.

Obrázok: Niektoré z kníh prof. Nováka

A ešte ste stále pracujete …

Áno, ale tá 90-ka ma prekvapila. Pred niekoľkými mesiacmi som si povedal, že niečo mi chýba. Tak som si stanovil tému, ktorú – viem, že nemám šancu dokončiť, nakoľko to je práca na veľa rokov – ale aspoň začnem. Začal som písať zoznam osád na Slovensku (t.j. osídlenia menšie ako mesto alebo obec) – napríklad Bratislava ich mala 56 ako napríklad Kramáre, Prievoz. Som pri písmene B a to je už 260. strana.

Obrázok:  … a ešte stále pracuje … rozpracovaná kniha

…. asi mnohí Vám závidíme vašu životnú energiu. Prajem vám veľa zdravia.

Obrázok: 17. kniha – pamäte Prof. Nováka
Predajca Martinus uvádza tento komentár ku knihe (! posledné 2 vety):
Životný príbeh popredného slovenského heraldika, univerzitného profesora Jozefa Nováka jeho vlastnými očami a očami jedného z jeho žiakov. Dielo vyšlo pri príležitosti životného jubilea autora s kompletnou bibliografiou jeho prác. V roku 2011 získalo titul Kniha Turca. SÚ ŽIVOTNÉ OSUDY, KTORÉ PÚTAJÚ A NEPRESTANÚ INŠPIROVAŤ. TOTO JE JEDEN Z NICH.

Ďakujem za rozhovor.

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová

.

Erb je stredoveký znak založený na používaní zbraní, najčastejšie ma tvar štítu, ktorý používali alebo používajú jednotlivci či útvary ako rozlišovací znak.

Zobrazenie najstaršieho  najhodnovernejšieho erbu v heraldike pochádza z XII. Storočia z územia dnešného Francúzska a Anglicka. Erbové znaky mohli dostať šľachtici za mimoriadne zásluhy vo vojnách, na rytierskych turnajoch, ba i za hrdinský boj s divou zverou. Nie je zriedkavý ani taký prípad, keď za svoju vernosť dostali erb aj dvorania kráľov, cisárov, či arcikniežat. V XIII. storočí mal už každý šľachtic svoj erb, a tak sa stal neodlučiteľným znakom, symbolom panujúcej spoločenskej vrstvy.

Začiatky používania mestských erbov možno umiestniť do polovice XIV. storočia. Mestské pečate však začali používať oveľa skôr, od polovice XIII. storočia. Mnoho miest jednoducho prevzalo znaky z pečate do erbu. Z tohto hľadiska korene heraldiky niekdajšieho uhorského kráľovstva siahajú k znakovým pečatiam z XIII. storočia dvoch významných miest – Ostrihomu a Budína. Mestá sa neuspokojili s prvkami z kráľovského erbu na svojom štíte. Na erbe sa vyskytujú stavby daného mesta, pod vplyvom náboženstva stredoveku sú tam  biblické postavy, ochranní svätí, cirkevné motívy, charakteristické rastlinné a zvieracie motívy. Podobne ako v mestách aj v poľnohospodárskych mestečkách a obciach sa veľmi skoro začala používať pečať. Koncom XIX. storočia sa na území Monarchie uskutočnili územnosprávne zmeny (spojenie obcí, organizácia notárstva). Na prelome storočia centrálne určovali názvy obcí a používanie pečate. Kresbu erbových pečatí posudzoval Uhorský krajinský archív. Heraldickým výborom preštudované pečate a v nich použité kresby z erbu sa nachádzajú v zbierke Altenburger-Reső v Maďarskom krajinskom archíve. (Ľ. Presinszky: Čo nám zanechali stáročia? Kapitoly z dejín Hamuliakova)

Erb obce Gútor / Hamuliakovo – Pôvodný symbol obce mohol obsahovať iba cirkevný motív, ktorý sme zatiaľ neobjavili. Existuje záznam, podľa ktorého obec vlastné pečatidlo použila už v urbári z roku 1768. Najstaršie známe pečatidlo je až z 19. storočia. Zachovalo sa v Štátnom archíve v Bratislave. V pečatnom poli je vyrytý šabľou ozbrojený husár na koni, cválajúci po pažiti. Kruhopis pečatidla znie: * GUTHORI HELYSÉG PECSÉTJE* Jeho odtlačok sme našli na dokumente z roku 1860. Ide nepochybne o erb niektorého zo šľachtických rodov, ktorý si tu uplatňoval zemepanské práva. Vieme, že v obci majú pôvod Gutoriovci, ktorí sa tu spomínajú už od roku 1351. Ich erb však zatiaľ nie je známy. Či erb si obec privlastnila, odhalia až budúce výskumy. Opísané pečatidlo koncom 19. storočia v kancelárskej praxi obmedzila nápisová pečiatka s textom: *POZSONY VÁRMEGYE*GÚTHOR KOZSÉG PECSÉTJE* Našli sme ju na liste z roku 1893.

Od začiatku roku 1996 erb Hamuliakova opäť tvorí strieborný štít, v ktorom po zelenej pažiti na striebornom koni cvála červeno odeto husár, ozbrojený striebornou šabľou. (Jozef Novák: Pečate miest a obcí na Slovensku, 2008)

Jozef Novák: Pečate miest a obcí na Slovensku, 2008,  I. zväzok, str. 275